ŠKÓTSKO 2005 (1. časť)

Štvrtok, 14. VII. 2005

     Poobede okolo pol tretej vrcholí moja cestovná horúčka: v práci upratujem neporiadok na stole, vypínam počítač a v roztržitosti vylievam nedopitý čaj do koša pod umývadlom. :) Po tomto čine ma kolegyňa rázne posiela dovolenkovať. Poslúchnem a zdá sa mi to ako sen: naozaj ideme do Škótska!!

     Doma narýchlo pcháme rôznorodú batožinu do auta. Už teraz vyzerá plné a pritom v Brne sa doňho majú zmestiť ďalší dvaja ľudia s približne rovnakým množstvom vecí. O siedmej máme s Dany a Liborom zraz v brnenskom nákupnom centre, kde za nepochopiteľne nízku sumu nakupujeme zásoby potravín na dva týždne. Potom ešte večera v príjemnej hospůdke a rýchlo do postieľok.

Piatok, 15. VII. 2005



Highslide JS
Predsalen sme sa zmestili...

     10.00 odchod z Brna po cca hodinovom nakladaní vecí do auta. V batožinovom priestore nie je už ani molekula vzduchu.
     13.56 Nemecko!
     21.28 Holandsko!
     21.41 Belgicko!! :)
     23.59 Francúzsko!
     00.30 prístav v Calais. Máme k dispozícii pol treťa hodiny na spánok v aute na parkovisku.

Sobota, 16. VII. 2005

     Budíček o tretej hodine rannej a nalodenie na trajekt sme absolvovali bez ujmy, na lodi sme však v spoločnosti hlučných a provokatívne čulých anglických puberťáčok len horko-ťažko odolávali vražedným chúťkam. Kým sme sa popri ich kodkodákaní márne pokúšali zahnať spánkový deficit, loď sa majestátne došinula k doverským útesom. Práve svitalo, vítala nás ružová hmla. Hneď sme si začali zvykať na jazdenie vľavo; Angličania sú predvídaví a v okolí prístavu kontinentálnych vodičov neustále upozorňujú, kam sa majú zaradiť a kam pozrieť. Keďže bolo asi pol 5., na polceste do Londýna sme sa občerstvili kávou, čajom a podriemkavaním na trávniku pri jednom z motorestov. (Upozornenie: medium latte znamená, že vás počastujú trojdecovou bielou kávou.) Hmla sa už stratila a ukazoval sa krásny horúci deň.

     S kamarátmi, ktorých sme sa v Londýne chystali navštíviť, sme boli dohodnutí na zhruba ôsmu a keby sme hneď vedeli nájsť odbočku na ich ulicu, boli by sme to na chlp stihli. Po zvítaní a osprchovaní sme sa všetci šiesti vybrali popri Temži cez St. Catherine´s Docks k Toweru. Pevnosť, ktorá predovšetkým prezentovala moc a silu Anglicka, bola obliehaná davmi turistov. My sme sa uspokojili pohľadom zvonka a obrátili sme pozornosť na obrovský Tower Bridge týčiaci sa hneď vedľa. Katka výstižne poznamenala, že vyzerá ako zväčšený zoomom. Prešli sme po ňom na ľavý breh k moderným budovám absurdných tvarov. V jednej z nich je sídlo londýnskeho primátora.

Highslide JS
Veľký Ben

     K Westminsteru sme sa zviezli metrom. 9 dní po atentátoch to nebol veľmi príjemný pocit, ale prepravili sme sa bez problémov. Hneď pri východe nás ohúril Big Ben – ďalší zozoomovaný objekt a vysoko sa týčiace miléniové ruské kolo London Eye. Aké je velikánske, som pochopila, keď som si uvedomila, že stojí na druhom brehu rieky. My sme však zamierili k „čipkovaným“ gotickým budovám parlamentu, Westminster Abbey, hermeticky uzavretej Downing street, Trafalgar Square a parku sv. Jamesa, kde sme sa s úľavou vyvalili na trávnik pod platanom. Bolo zvlášne prechádzať sa miestami z dávno nadrilovanej maturitnej otázky...

      (Začína nás znepokojovať náš foťák. Podchvíľou ho treba zdĺhavo prehovárať, že naozaj má v sebe pamätovú kartičku.)

     Po výbornej večeri, ktorú pripravila Katka s Paulom, sme sa boli ešte prejsť v neďalekej mrakodrapovej štvrti Canary Wharf, kde sa to cez deň hemží právnikmi a bankovými úradníkmi. Za súmraku mali aj moderné stavby svoj pôvab.

Nedeľa, 17. VII. 2005

Highslide JS
Hadriánov val

     Ráno chlapci nalepili na svetlá na aute nálepky proti oslňovaniu a vydali sme sa na sever. Diaľnicami okolo Cambridge a Nottinghamu sme sa neskoro poobede prepracovali k Hadriánovmu valu. Na niekoľkých miestach sme ho podrobne preskúmali. K vykopávkam jednej pevnosti si bolo treba kúsok vyšlapať a aj zaplatiť, našťastie už nebolo komu. Zvlnená ľudoprázdna krajina okolo bola v zapadajúcom slnku krásna, každé stebielko trávy malo svoj tieň. Pomedzi ruiny veľkého Ríma sa bezstarostne pásli stáda zhovorčivých ovečiek. „Buďte opatrní, klzký povrch!“ varovala nás tabuľka na trávniku plnom ovčích pozostatkov. :)

     Do Škótska sme slávnostne vstúpili okolo pol 10. – ani zďaleka ešte nebola tma. Zakotvili sme v kempe pri Thirlestane. Takmer nás odtiaľ vyhodili, lebo sme prekračovali ich licenciou stanovený počet stanov. Pani správkyňa sa nakoniec dala presvedčiť na jednu noc a jeden stan. Dany s Liborom majú väčší, kde sme sa v pohode všetci štyria pomestili.

Pondelok, 18. VII. 2005

     Ráno nás privítalo počasím à la Scotland – nízke mraky najrôznejších tvarov, vietor a každých 10 minút slabučké mrholenie. Program dňa bol jasný; Dany, ktorá ako jediná študentka našej výpravy mala pred dovolenkou dosť času poriadne si naštudovať bedekre a internet, zavelila: opátstva! Kraj Borders je na ne mimoriadne bohatý. Mnohé z nich sa začali budovať v prvej polovici XII. storočia na podnet škótskeho kráľa Davida I. Po ceste k najbližšiemu z nich sme sa zastavili pri viadukte z čias kráľovnej Viktórie a kamennom moste z XVIII. storočia, ktoré boli postupne vybudované ponad rieku jeden vedľa druhého. Obďaleč sme si všimli informačnú tabuľu, podrobne sa rozpisujúcu o miestnych rímskych vykopávkach Trimontrium Fortress. Zrejme však boli znova zakopané, lebo na mieste, kde sa mala nachádzať pevnosť a amfiteáter, sme videli len pole zakvitnutej repky a pasienok s kravami, na ktoré to očividne nerobilo žiaden dojem.

      (Obavy o foťák sa prehlbujú – displej všetko zobrazuje so žltým nádychom. Fotky sú predbežne v poriadku.)

Highslide JS
Melrose abbey

     Melrose. Krásne mestečko s kamennými domkami a bohatou kvetinovou výzdobou. Cisterciánske opátstvo z ružovkastého kameňa malo v melancholickom počasí zvláštnu atmosféru. Niektoré miestnosti kláštora mali len naznačený pôdorys, v iných sa zachovali celé múry a prekvapivo dokonalé ozdôbky, najmä na vysokých, štíhlych oknách. Využili sme možnosť vystúpiť na malú zvoničku, odkiaľ bol pekný výhľad na zahmlené kopce. Melrose sa môže pochváliť tým, že na jeho pôde je pochované srdce kráľa Roberta the Bruce, ktorý sa zachoval veľmi štedro pri renovácii opátstva po jeho zničení Edwardom II. Zvyšok Robertovho tela je pochovaný inde – z dôvodov, aby za ním pozostalí mohli trúchliť na viacerých miestach. Jeho rola v škótskych dejinách je pomerne komplikovaná. Veľmi všeobecne by sa dalo povedať, že to bol jeden zo zaslúžilých panovníkov v boji proti Angličanom.

     Ako väčšina pamiatok v Británii, aj Melrose Abbey si na svoju údržbu poctivo zarába – vstupné bolo 4 libry. My sme sa rozhodli kúpiť si poukaz Explorer Passport za 23,50 na osobu, vďaka ktorému môžeme v rozpätí nasledujúcich dvoch týždňov za 7 ľubovoľných dní pochodiť toľko pamiatok, koľko znesieme. Vstupenka neplatí na všetky pamätihodnosti v Škótsku, ale na väčšinu tých, o ktoré sme mali záujem, sa vzťahovala. (Na konci pobytu sme urobili bilanciu: každý vďaka Explorer Passu ušetril okolo 50 libier.)

     Druhá zastávka patrila augustínskemu opátstvu Jedburgh. Počasie sa rapídne zlepšilo, založili sme si slnečné okuliare a vyzliekli bundy. Kláštor mal oveľa lepšie zachovanú hlavnú loď kostola a aj úžitkové budovy mali zreteľnejšie múry. Zvláštnosťou tohto abbey bola možnosť požičať si historické kostýmy a prechádzať sa v nich pomedzi staré kamene. Chlapci a Dany sa v nich nadšene fotili, mne sa to po chvíli spríkrilo – akoby nám vôbec nezáležalo na histórii, po ktorej sme kráčali.

     Ďalší v poradí bol Dryburgh, trocha od cesty, ale hádam ešte pôvabnejší. Zruinovaný kláštor si pokojne odpočíva uprostred malého arboréta. V pozostatkoch kostola je pochovaný gróf Haig, poľný maršal z prvej svetovej vojny a škótsky Básnik s veľkým B, sir Walter Scott so svojimi príbuznými. Jeho rodina istý čas vlastnila tunajšie pozemky. Toto opátstvo na mňa pôsobilo najsilnejšie. Možno aj preto, že z kapitulnej siene sa ticho vinul sugestívny nápev stredovekých chorálov, čo atmosféru ešte umocňovalo.

Highslide JS
Smailholm Tower

     Počas nasledujúceho presunu som v aute zadriemala a keď som otvorila oči, stáli sme uprostred pochmúrnych slatín, kde na jednom vŕšku opustene vyčnievala Smailholm Tower. Už zasa bolo pod mrakom, každú chvíľu mrholilo – takto nejako som si vždy predstavovala Škótsko. Smailholm bolo kedysi panstvo zámožných Douglasovcov. Dnes z neho stojí len „veža“ – jednoduchý studený kamenný domec. Na všetkých troch poschodiach je v súčasnosti výstava veľmi živo vyzerajúcich bábok znázorňujúcich výjavy z diel Waltera Scotta.

     Zážitky prvého dňa nás dosť unavili, preto sme sa namiesto opátstva v Kelse vybrali bočnými cestami hľadať kemp. Zapáčil sa nám jeden na východnom pobreží, pri majáku, s divými králikmi a, ako sme neskôr zistili, na mieste, kde si všetky vetry Škótska dávajú dostaveníčko. Plánujeme tu ostať dve noci.

Utorok, 19. VII. 2005

Highslide JS
Tantallon castle

     Ráno máme v stane teplúčko, no vonku rýchle vymŕzame. Zatiaľ denne zvyšujeme počty vrstiev šatstva. Takto vyzbrojených nás privítal hrad Tantallon (prirodzene – zrúcanina. Pomaly ich prestávame rozlišovať...) postavený už v roku 1358 na okraji morského útesu. Pôdorys v tvare U otvára malebný pohľad na more a na záhadne biely ostrovček neďaleko pobrežia. Na pohľad jednoduchý hrad v sebe ukrýva množstvo viac-menej prístupných miestností, komôrok, schodísk a rozhľadní – jedna ufúkanejšia ako druhá. Na veľkom priestranstve mezdi opevnením a hradom sa kedysi nachádzala celá dedina pre služobníctvo a zásobovanie – dnes z neho zostala len kamenná stavba holubníka. Dá sa vojst dnu a skúsiť spočítať, koľko holubích hniezd sa v ňom nachádzalo.

      (K haprujúcemu foťáku sa solidárne pridáva aj telefón. M. sa ho neodvažuje zatvoriť, lebo v tejto polohe sa samovoľne vypína.)

     Počas obeda sme navštívili pozostatky hradu Dirleton. Ja a M. sme viac času strávili v záhradách, kde sme sa vyžívali v kvetoch a lavičkách, ktoré nachádzame po celom Škótsku. Sú zhruba rovnaké a takmer každá je venovaná pamiatke niekoho zosnulého. Už sme posedením na nich vzdávali hold mnohým starým mamám či verejne zaslúžilým občanom.

Highslide JS
Edinburgh castle

     A už nás čakal Edinburgh. Zaparkovali sme v modernom čude pri ešte čudnejšej budove, z ktorej sa vykľul škótsky parlament. Neďaleko začínala Royal Mile – hlavná tepna starého mesta poskladaná z niekoľkých na seba nadväzujúcich ulíc. Tvoria ich vznešené pochmúrne stredoveké domy. Uberajúc sa do kopca k edinburskému hradu sme sa posilnili typickým produktom britskej kuchyne: fish and chips. Podľa nosov v mastnom papieri nás ako cudzincov ihneď identifikovala miestna turistická sprievodkyňa, ale nevnucovala nám svoje služby.

     Na hrade bolo príšerne veľa ľudí. Predierali sme sa cez nich po niekoľkých nádvoriach a priechodoch. Hrad totiž tvorí celý komplex budov s rôznymi expozíciami. Vybrali sme si príbeh škótskych korunovačných klenotov, ktorý bol v niekoľkých miestnostiach znázornený dobovo oblečenými figurínami, hudbou a hovoreným slovom. Insígnie mali veru vzrušujúcu históriu a ocitli sa v mnohých skrýšach, kým sa dostali na obdiv dnešným návštevníkom. Meč škótskych kráľov je naozaj ozrutný a koruna zdobená červeným zamatom a hermelínovou kožušinkou prekvapivo zachovalá. Najstarším objektom hradného komplexu (cca r. 1120) je maličká kaplnka sv. Margaréty s dvoma precízne vypracovanými vitrážovými okienkami. Hneď pred ňou je umiestnené 6-tonové delo Mons Meg, ktoré dosahovalo svojho času nevídanú vojenskú silu – 150 kg delovú guľu dostrelilo do vzdialenosti 2 míľ. Oslavná salva z neho zaznela aj na počesť prvého sobáša kráľovnej Mary Stuartovej.

     Na spiatočnej ceste po Royal Mile sme navštívli Tartan Mill, kde sme si mohli pozrieť, ako sa kedysi tkalo slávne škótske „káro“, ako sa vyrába dnes a čo všetko znesie tartanový vzor. Kilty boli krásne, no samozrejme aj primerane drahé.

     Chlapci túžili po pive, preto sme zamierili do jedného z pubov, kde nás čašníčka všetkých okrem Libora bez okolkov legitimovala, hoci my dve sme si chceli dať len džús. Pod 18 sa nesmie do krčmy ani vkročiť!

     Pred odchodom z hlavného mesta sme ešte cez plot nakukli na pôvabný zámok Hollyrood House, ktorý obľubovala Queen Mum a členovia kráľovskej rodiny sa tu dodnes zdržiavajú pri oficiálnych návštevách Edinburghu.



Pokračovanie v 2. časti.