PROVENSÁLSKO 2004 (1. časť)

Na úvod treba povedať, že prvýkrát sme Provensálsko (a Korziku) navštívili v roku 2002 s dobrodružnou cestovnou kanceláriou BUBO. Už vtedy nám bolo jasné, že sa sem raz vyberieme znova. A tak sme po dvoch rokoch opäť zabalili kopy tričiek a krátkych nohavíc a vyrazili, tentoraz autom, na francúzsky juh. Cieľ: podrobnejšie preskúmať miesta, s ktorými sme sa už letmo zoznámili a objaviť ďalšie, na ktoré minule neostal čas. Lebo v toľkom množstve pamiatok, prírodných krás, farieb, chutí a vôní je naozaj ťažké vtesnať sa do dvojtýždňovej dovolenky...

     Presun do Provensálska sme začínali v Bratislave v piatok poobede, prenocovali sme u kamarátov v nemeckom Regensburgu. Ďalej už podrobnejšie z denníka:

Sobota, 17. VII. 2004

     Po uháňaní nemeckými a poobede už francúzskymi diaľnicami sme zakotvili v dedinke Chantemerle Les Blés. Kemp sme našli vlastne náhodou. Riadili sme sa totiž smerovkami, ktoré nás povláčili dobrých 30 kilometrov, potom záhadne zmizli a kemp nikde. Pokračovali sme len tak zo zotrvačnosti, až sme na jeden – na smerovkách neuvedený - narazili. Krajinka okolo je veľmi pekná: všade malé kopčeky s marhuľovými sadmi a popri cestách sa to hmýri pútačmi na abricot, légumes, frambois, péches, melons...

     Kemp, kde sme sa zložili, je prepchatý Holanďanmi, ktorí sú hluční na zavraždenie...

     Po večeri a sprche sme sa za tmy boli ešte prejsť do dedinky, ktorá vyzerá už veľmi provensálsky – levenduľové okenice, kamenné múriky. Kostolík z XII. storočia tróni na vŕšku nad dedinou; je chutný, maličký, vyzerá akoby už všetko zažil a teraz odpočíva.

Nedeľa, 18. VII. 2004

     Ráno nám priamo nad stanom urobili budíček drozdy. (Ako sme neskôr zistili, Chantemerle znamená drozd.) Z kempu sme štarovali o tradičnej pol 10. Dokonca sme predbehli aj Holanďanov, ktorí pri odchode dostali defekt. Keďže sa predtým správali otrasne, dopriali sme im. M. sa dokonca tváril tak tajomne, že som ho podozrievala, či náhodou... :)

     Po sľubnom štarte sme sa nakoniec dosť slizili po vedľajších cestách, asi až po hodine sme sa rozhodli že je nám čas vzácnejší ako mýtne poplatky a k Pont du Gard sme sa pohodlne a rýchlo dostali po diaľnici. Tam sme sa chceli vykrútiť aspoň z platenia mastného parkovného (5 eur!). Francúzi samozrejme s podobnými úvahami počítajú a v najbližšej dedinke je na všetkých verejných priestranstvách zákaz státia. Oželeli sme teda príslušnú sumu (aspoň že sa už neplatí za vstup na most) a v začínajúcej horúčave sme sa prešli k rieke Gard, ktorej brehy po stáročia spája rímsky akvadukt. Na tomto mieste plnil aj úlohu mosta, primárne však slúžil na prívod vody do mesta Nimes. Je skutočne úchvatný, obrovský, monumentálny – na akej úrovni muselo byť staviteľstvo pred 2000 rokmi! Kam sa hrabe XXI. storočie?!

     Pont du Gard sme si nevedeli odpustiť zo žiadneho uhla: M. sa napríklad prebrodil do polovice plytkej rieky, aby mal akvadukt ako na dlani a potom sme si vyšlapali schodisko k najvrchnejšiemu poschodiu mosta, čiže k vodovodu. Žiadna obeť nie je dosť veľká! :)

     Avignon – pápežské mesto. Z pamäti vyťahujem útržky histórie a oboznamujem môjho ajtíka s významom slovného spojenia pápežská schizma. Pomerne ľahko sme pod hradbami našli parkovisko za 3 eurá do 6 hodín. K Place de Paps to bol len kúsok. Pápežský palác je fakt masívny a pyšný, hotová pevnosť, ale až tak uchvátení ako bedeker a davy turistov sme neboli. Dorazil nás hypermoderný svetelný nápis Ca va durer longtemps priamo na priečelí prastarej budovy. (Bude to trvať dlho? Vydrží dlho? Ale čo? – evidentne nám zmysel unikal nielen kvôli chabej znalosti francúzštiny.) Oveľa nadšenejší sme boli zo 104ročného kolotoča na Place d´Horloge. M. ho fotil v pohybe a bol hrdý na výsledok.

     Podľa dobrej rady v bedekri sme si urobili prechádzku tichšími uličkami, ale ani tu sa nám celkom nepodarilo uniknúť pozývačom na veľký divadelný festival. Schodmi sv. Anny sme sa vyškriabali do záhrad za palácom, kde sa nám páčilo najviac. Inak bol Avignon na náš vkus príliš veľký a teda aj hlučný, napchatý ľuďmi, špinou a obchodmi. Letmú návštevu sme ešte venovali slávnemu mostu St. Bénézeta, na ktorom (či pod ktorým?) sa tancovalo. Lalala lalala lálalala lálalala... :)

     Cesta na východ bola krásna. Z oboch strán sa k nej približovali vrchy (Luberon), sem-tam sme omdlievali nad levanduľovými políčkami a dedinôčkami vysoko v kopcoch. Nad jednou takou na absurdne príkrom svahu (Cavallet) sme našli aj kemp porozťahaný po lese na oboch stranách cesty. Na recepcii sme si dokonca kúpili aj camembert a prvé ružové vínko (za 2 eurá sa inak ani nedalo). Plány na ráno sú ambiciózne: o 10. byť na trhu vo Forcalquier.

Pondelok, 19. VII. 2004

     Nevedno ako, ale náš zámer sa nám vydaril dokonca s polhodinovým náskokom. Bolo slniečko, ukazoval sa horúci deň. Hneď skraja mestečka sme našli oficiálne voľné parkovanie na lúke – ako sme správne predpokladali, je tam pre účely vysokej návštevnosti pondelňajšieho trhu. Ten sme našli ľahko, stačilo nasledovať ľudí s obrovskými košmi cez rameno. Na uvítanie sme naďabili na stánok s rybami; tri velikánske tuniaky sa na nás smutne dívali z ľadu. U iného predavača sme ochutnali levanduľový med, mne sa však zdal byť dosť nevýrazný. Dosť dlho sme chodili hore-dole, objavovali nové uličky so stánkami a asi až poslednú polhodinu sme aj nakupovali. Začali sme levaduľovými sušienkami a koláčikmi s hrozienkami. Potom olivy marinované v bazalke a cesnaku, štedré množstvo marhúľ a broskýň, domáci chlieb, kytica čerstvej bazalky a syr beaufort. Ujo od syrov bol veľmi sympatický, ponúkal ochutnávkové ždibčeky na všetky strany a usiloval sa komunikovať aj anglicky. Strašne sa mi páčili aj košíky a taštičky no a samozrejme bylinky a rôznofarebné korenie, kde sme sa nakoniec uspokojili s fotením.

     Nadšení a nabalení sme sa pustili nefrekventovanými cestami na sever cez mestečká Banon a Sault. Krajina bola nádherná: kopčeky, políčka, lúky a LEVANDUĽA!!! Strmo sme zabrzdili hneď pri prvom poli a fotili ako odušu. Bolo horúco, tichučko, len tá fialová farba všade naokolo a bzukot včielok, ktorých bolo aspoň toľko čo kvetov. Keď sme sa pohli ďalej, zistili sme, že fotogenických levanduľových polí pribúda. Totálne uveličení sme pri tom najfialovejšom z nich povyťahovali vínko, syr, ovocie a olivy a piknikovali sme v malebnej krajinke.

     So zmyslami presýtenými levanduľou sme pokračovali až do výšky 900 m. n. m., odkiaľ bolo vidieť snehobiele vrcholky masívu Mt. Ventoux. Biele sú od vápenca, ale ak by som to nevedela už z bedekra, napriek horúčave uverím, že je to sneh. Dotrmácali sme sa do Carpentrasu, odtiaľ do dedinôčky Lafare a potom ďalej pomedzi vinohrady stále vyššie až po koniec cesty. Tam sme nechali auto a pustili sme sa na krátku túru na Dentelles Montmiraille. Vyzeralo to celkom tak, ako keby niekto premiestnil Sokolie vo Vrátnej do račianskych vinohradov. Hovoria im aj skaly z paličkovanej čipky a myslím, že veľmi výstižne. Ani sme sa nenazdali a čoskoro sme boli v skalnatom sedle, ktoré sa nám zdola zdalo byť vzdialené a nedostupné. Svet sme mali ako na dlani.

     Pred opustením tohto krásneho a zrejme zatiaľ turistami neobjaveného kútika sme sa ešte zastavili v miestnej vínnej pivnici a fundovane sme okoštovali tri druhy vína – biele, rosé a muscadet. Posledné menované bolo vynikajúce, v chuti som dokonca aj ja cítila vôňu muškátu, tak sme ho vzali a ešte jedno biele, ktoré pochádza priamo z viníc pod skalami.

     Kemp sme totálne utrmácaní našli až za Gordes. Nesmie sa tu používať otvorený oheň, takže fakle dnes odpadajú.

Utorok 20. VII. 2004

     Ráno sme sa opäť nevídane rýchlo vymotkali z kempu a o 9. sme už boli v Gordes. V tomto krásnom mestečku s domami popriliepanými na strmej skale majú totiž svoj trhový deň v utorok. Kvalitnú informáciu sme získali na umyvárkach v kempe – oplatí sa veru dbať na hygienu! Tento trh bol hádam ešte krajší ako vo Forcalquier, možno preto, že bol menší a vie o ňom menej ľudí. Po povinnej café créme, ktorú si dávame na rozbeh každý deň, sme sa poprechádzali okolo impozantnej radnice, kúpili sme si paradajky a híkali sme nad ošatkami s korením a sušenými kvetmi.

     Z Gordes sme okolo cisterciánskeho opátstva Sénanque zostúpili do údolíčka a na inom kopčeku sme navštívíli Roussillon s teraz už nepoužívanými lomami na oker, ktorý býval nepostrádateľný pre maliarov. Celé mestečko bolo oranžové, lebo oker miešali aj do malty a omietky. Obedovali sme po turisticky na lavičke v spoločnosti francúzskeho labradora, ktorého prilákala vôňa slovenskej loveckej salámy. Nebol vôbec dotieravý, len si sadol a ticho čakal, ako to na nás zapôsobí.

     Počas jedenia sme si všimli, že obďaleč vychádzajú z lesa skupinky ľudí a hlavne deti boli od hlavy po päty žlté. Takmer jednotne potom mierili k prameňu s pitnou vodou, kde ich mamičky energicky drhli. Boli sme zvedaví, kde sa dá tak krásne zašpiniť a šli sme sa tiež pozrieť. Naďabili sme na Sentier d´Ocre – Okrovú cestičku, ktorá viedla okružne cez bývalé lomy. S otvorenými ústami sme sa prechádzali po farebných kopčekoch a sandálky pozvoľna menili farbu. Najsýtejšia žltá a tehlová nás inšpirovali k indiánskemu make-upu. Pri východe sme hneď zamierili k prameňu a o poznanie bohatší sme sa drhli.

     Ďalej sme mali v pláne Bonnieux, kde sme sa prešli mestečkom na kopci (už zasa!! :) ku kostolu, odkiaľ bol krásny výhľad a cikádový zbor. Jedna sólistka nám aj zapózovala do objektívu a sprevádzala svoje árie decentným pohupovaním.

     Aby bola nejaká zmena, rozhodli sme sa hneď odjechať do susedného regiónu Camargue, kde by sme sa vykúpali v mori a na druhý deň sa podľa rady bedekra pobicyklovali okolo zálivu plameniakov, bielych koní a čiernych byvolov. Po ceste sme ešte mali St. Rémy a tak sme sa pristavili v liečebni St. Paul de Mausolé, kde sa Vincent van Gogh snažil zbaviť svojich ubíjajúcich vidín. Je to tiché, odľahlé miesto obklopené olivovými hájmi a vyschnutými lúkami. Krížová chodba kláštornej budovy je maličká a kvetinové hriadky uprostred vypiplané do krásy. Aj jednoduchý kostol navodzuje atmosféru pokojného rozjímania. Tento pocit pretrváva, kým nám strohé zariadenie Vincentovej malej izby a uzatvárateľné vane, z ktorých trčí pacientovi von len hlava, nepripomenú, na aký účel tieto priestory slúžili... Ale vonku je opäť slnko, cikády veselo vyhrávajú a píniové borovice prenikavo rozvoniavajú.

     Cez pohorie Les Alpilles, „najmenšie európske pohorie“, ktoré skutočne vyzerá ako maketa Álp, sme sa zaviezli do Les Baux de Provence, mestečko skrz naskrz z kameňa, od vstupnej brány až po citadelu, nad ktorou viala žlto-červená provensálska vlajka. Slniečko už nepálilo a aj ľudí bolo pomenej, tak sme si mohli vychutnať, čo sme s Bubom stihli len vletku a v tlačenici. Popri skvostoch stredovekej architektúry nás najviac zaujal obchodík, pred ktorým bol pripravený bar pre psy a holuby a na okenici zavesené plátené vrecko s nápisom Na stratené cumlíky :)

     Potom sme sa už ponáhľali do Camargue, kopce ostali za nami a už z diaľky sa slaným vetrom ohlasovalo more. V Saintes Maries de la Mer sme utrpeli šok letoviskovou atmosférou a cenami preplnených kempov (19 až 21 eur pre nás dvoch „se vším všudy“), ale nič lepšie sme na okolí nenašli. Len čo sme si rozložili náš skromný stan a uvarili večeru (dnes mimoriadne kvalitnú z dusenej cukiny s priehrštiami čerstvej bazalky), nadšene sme sa pobrali na pláž do vytúženého mora. To sme však napokon videli iba spoza plota: vstup len do 20.00! Neverili sme vlastným očiam, hoci ako sa neskôr ukázalo, bol to len prvý z množstva varovných signálov, že keď sa raz niekto vyberie na dovolenku do Provence, nemá sa čo ponevierať po Camargue. Hneď ďalší sa prejavil v podobe najvlhkejšej hmly, akú som kedy zažila. Išli sme sa dokonca osprchovať v zúfalej nádeji, že budeme potom suchší. :)



Pokračovanie v 2. časti.