NÓRSKO 2006 (1. časť)

Piatok, 21.VII. 2006

     Napriek tomu, že príprave na naše škandinávske putovanie sme sa venovali naozaj starostlivo a s dostatočným predstihom, deň odchodu je hektický. M. si berie na starosť „obehávanie“ a okolo dvanástej doráža domov s repelentom, českou diaľničnou známkou a plnou nádržou. Ja zatiaľ nakupujem poživeň na cestu, vyprážam kura, pečiem koláč, upratujem byt a po stotridsiatydeviatykrát kontrolujem už v apríli zostavený zoznam vecí a vecičiek, ktoré nás majú sprevádzať na sever Európy. Zrýchlené tempo je naozaj nevyhnutné – o jednej musíme byť v aule Univerzity Komenského, kde moja sestra obohacuje svoje meno o titul Mgr. Dobre padne na chvíľu si sadnúť a energiu v pravidelných intervaloch venovať iba potlesku. S vidinou blízkej budúcnosti v spoločnosti instantných polievok, ešusov a plynového variča, vychutnávame si aj následný promočný obed v reštaurácii. Niečo po štvrtej vyrážame – smer Turnov. Tu pokračujeme v utužovaní rodinných vzťahov a zoznamujeme sa s našou 9-mesačnou neterou. Malá Ema cestuje hneď od začiatku vo veľkom štýle a má už za sebou let zo Sydney do Prahy. Chalúpka, do ktorej sme boli pozvaní, vyzerá zvnútra i zvonku ako osamotený objekt nejakého skanzenu. Atmosféru umocňujú flegmatické kravky na lúke, vatra, nad ktorou si opekáme morčacie mäsko a hviezdičky, pod ktorými sa ukladáme na noc.

Sobota, 22. VII. 2006

Highslide JS
Pohádka z Českého raja

     Vstávame o šiestej do totálnej rozprávkovej idylky s vychádzajúcim slnkom. Ani sa nám nechce veriť, že by sme počas nasledujúcich troch týždňov mohli vidieť niečo aspoň spolovice také krásne. Za jazdy malebným Českým rájem raňajkujeme pol plechu marhuľového koláča a v Děčíne dokupujeme paradajky (vedierko s domácimi rajčinami ostalo napriek stoštyridsiatim kontrolám zoznamu doma...). V Hřensku prekračujeme hranicu s Nemeckom. Touto nepôvabnou krajinou treba tuším prejsť nech cestujeme kamkoľvek. Tentoraz smerujeme na Lipsko, Hannover, Hamburg a Kiel. Cesta ubieha pomerne pokojne a rýchlo – okrem niekoľkých úsekov, kde sa bez zjavných príčin tvoria zápchy. Zrejme keď poriadkumilovní Nemci vidia značku STAU, poslušne ju vytvoria. :) Hustá premávka je aj pred dánskymi hranicami, ale tam je to pochopiteľné, pretože všetci ľudia mieriaci do najjužnejšej škandinávskej krajiny sa chcú predzásobiť lacnými nemeckými pohonnými hmotami. O piatej sme v Dánsku. Je zväčša rovné ako placka a nič zaujímavé na ňom nenachádzame. Máme trojhodinový náskok do odchodu trajektu, M. robí všetko možné, aby sme nedorazili do Grenaa ešte skôr. Cesta končí za mestečkom v prístavisku. Trošku si naťahujeme usedené telá a keďže niet veľmi čo obzerať, ideme sa rovno zaregistrovať. Hneď nás posielajú na velikánske parkovisko, okrem nás je tam zatiaľ len zopár áut. Ich osadenstvo si kráti čas rôznym spôsobom, od piknikovania na rozkladacích stoličkách až po partičku badmintonu. Sklápame sedadlá, nohy si vykladáme do okienok, baštíme kuriatko a M. sa z nudy aj holí. V hygiene pokračujeme na minizáchodíkoch v kancelárii prepravnej spoločnosti STENA LINE, ktorá pasažierom dáva k dispozícii mokré cestovné utierky. Sme asi čudní Slováci, lebo si každý berieme len po jednej. :) Loď prichádza okolo pol 11. a je obrovská; zhltne zo šesť-sedem dlhých radov áut akoby nič. Na palubu si berieme spacáky, akurát je celkom problém nájsť miesto, kde by sme si ich rozložili. Lavičky na chodbách sú veľmi rýchlo rozchytané. Nakoniec sa ukladáme medzi napevno prišróbovaný stôl a zadnú stenu v spoločenskej miestnosti. Je to dosť natesno, ale hlavne, že sme vo vodorovnej polohe. Darí sa nám dokonca aj zaspať.

Nedeľa, 23. VII. 2006

     Presun na druhý breh trvá asi štyri hodiny a o tretej nás loď vypľúva do tmavého Varbergu vo Švédsku. Diaľnicu nachádzame poľahky, čoskoro začína svitať. Za Göteborgom sme už úplne mŕtvi. Ustieľame si na trávičke na odpočívadle a spíme do ôsmej ako zarezaní. Budíme sa na povedomú intonáciu niekoľkých hlasov a dosť dobre sa bavíme, keď zisťujeme, že okrem nášho auta stojí na parkovisku už len jedno – prievidzské. :) Na neďalekej pumpe objavuje M. sprchu a napriek tomu, že si za ňu pýtajú 50 SEK na osobu, berieme ju – ktovie kedy bude zasa taká príležitosť?!

Highslide JS
Hlavná ulica v Osle

     Vyumývaní pokračujeme po západnom pobreží na sever. Krajinka je pekná, z lesov sa vynárajú červené domčeky s modrožltými vlajkami na stožiaroch. Je pod mrakom, nie veľmi chladno. Nóri nás vítajú mýtom hneď na hraniciach. Kým dôjdeme do Osla, situácia sa niekoľkokrát zopakuje; systém, kedy a koľko treba platiť, sa nám však nedarí odhaliť. Za vstup do mesta si tiež inkasujú 20 NOK. V centre mesta sú všade automaty na parkovacie lístky (v nedeľu sa neplatí, ale na to sme prišli až neskôr), takže nechávame auto v prvej ulici, ktorá je už zrejme v inej zóne a lístky netreba. Nachádzame sa pomerne blízko kráľovského paláca. Veľmi káľovsky nepôsobí, postavili ho len v XIX. storočí. Záhrady okolo sú pekné, vlastne je to skôr park. Pri jazierku sa posilňujeme slovenskou salámou a žujeme v tempe, lebo sme sa z bedekra práve dozvedeli, že sa pred palácom začína výmena stráží. Novoprichádzajúci oddiel vyzbrojený puškami predvádza odchádzajúcemu niekoľko spartakiádnych cvikov. My pokračujeme dolu do mesta hlavnou ulicou Karl Johan Gate, popri Stortingu (parlamente) s orientálnym nádychom k hlavnej stanici. Stretávame pouličných umelcov – o prvenstvo v našej priazni sa uchádza najmä ujo s barlami, pomocou ktorých žongluje s volejbalovou loptou a striebristý ujo-socha, ktorý je tak presvedčivo nehybný, že mu na hlavu a na plecia sadajú holuby. :) Cez vyľudnené široké ulice sa uberáme do prístavu, nad ktorým tróni pevnosť Akerhus. Jej stredoveký vzhľad pred pár sto rokmi potlačil ktorýsi kráľ, keď ju dal prestavať na renesančný zámoček. Dnes sa v kasárenských a ostatných budovách nachádza niekoľko tematických múzeí, napríklad Múzeum odporu proti nacizmu. Hoci kopček s pevnosťou nie je veľmi vysoký, otvára sa nám z neho krásny výhľad na záliv a prístav s ozrutnou titanikovskou loďou, ktorej horné poschodia máme v úrovni očí. Zliezame na nábrežie k znepokojujúco masívnej a hranatej budove radnice z červených tehál a od nej do sympaticky modernej prístavnej štvrte Aker Brygge, ktorá toho roku slávi svoje dvadsiatiny. Na promenáde je príjemný ruch, plno ľudí, kaviarní a výletných lodiek. Počasie je nenórsky teplé, slniečko zvíťazilo nad mrakmi a hreje ostošesť. Cítime sa tu vítaní.

     Odviezli sme sa ešte k Vigeland parku, ktorý nám kvôli unikátnym sochám nedovoľuje opomenúť ani jeden bedeker. Park je úžasne rozsiahly a zjavne visitors friendly, pretože návštevníci sa na trávnikoch bez problémov vyvaľujú, hrajú a grilujú. Všade je plno kvetov, samé balkónové odrody ako napríklad muškáty, begónky alebo verbenky a ani stopy po voškách či iných hávediach! Sochy nás však až tak veľmi nenadchýňajú, vyvolávajú v nás skôr odpor – hoci treba pánu Vigelandovi uznať, že ani to nedokáže hocijaká socha. Na vŕšku ich je sústredených najviac, všetky sú nahé a veľmi realisticky znázorňujú najrôznejšie emócie. Turisti po nich lozia a oživujú ich. My dávame prednosť voľnosti, ktorú park poskytuje, s potešením driemkame na jednom z trávnikov a plánujeme výlety na ďalšie dni. S hrôzou zisťujem, že doma ostali nielen paradajky a marhule, ale aj knižka s turistickými trasami po južnom Nórsku.

Highslide JS
Kostol v Heddale

     Je prekvapivo iba šesť hodín; máme pocit, že by malo byť oveľa viac. Rozhodujeme sa, že si urobíme náskok na zajtra a potiahneme to čo najviac na západ. Za Oslom tankujeme za 9,08 NOK (ako sa neskôr ukázalo, toto bola najlacnejšia nafta, akú sme počas celého Nórska nabrali). Smerujeme cez Drammen a Notodden hlboko do vnútrozemia. Okolie je čím ďalej krajšie, ubúda väčších miest, pribúdajú lesy a kopce. Zastavujeme v Heddale, kde je rovno pri ceste uprostred cintorína prastarý drevený kostol. Už má po návštevných hodinách, sme tu takmer sami. Je rozložitý a dôstojný, pravidelne natieraný smolou a celý pokrytý šindľami ako dračími šupinami. Staré drevo zvláštne vonia a podvečerné slnko mu dodáva neuveriteľnú plasticitu.

     Za Seljordom odbočujeme na bočnú cestičku s cieľom nájsť prvé nocľažisko vo voľnej prírode. Cesta nemá konca, stúpa do kopcov a za každou sľubnou zákrutou sa vynárajú roztrúsené farmy a pasienky. Asi až po polhodine nachádzame krátku lesnú odbočku, ktorá končí na malej čistinke. Po cestovinách s paradajkovou omáčkou o pol 12. zaliezame. Vonku ešte nie je úplná tma.

Pondelok, 24. VII. 2006

     Zobúdzame sa do 18°, svieti slniečko, počuť cenganie kravských zvoncov, vtáčiky čvirikajú a na tráve osychá rosa. Ešte v pyžame zbieram do plecháčika čučoriedky, ktorými vylepšujeme raňajkový chlebík s maslom a zvyškami syru Brie.

     Dobre naladení pokračujeme v ceste na západ, cez dedinku Morgedal – kolísku lyžovania a popri horských jazierkach, v ktorých sa dokonale súmerne odrážajú červené domky. Zastavujeme sa len raz kvôli doplneniu zásob (najlacnejší chlieb Kneipp, lokše a 5-litrová bandaska vody). Cesta pozvoľna stúpa, teplota napriek slnku klesá, hornatá krajina s vresom a ovečkami je očarujúca. Našim cieľom je parkovisko nad Lysefjordom, východzí to bod na túru ku Kjeragboltenu. Nachádzajú sa tu aj toalety a sprchy. Za parkovanie sa platí, hoci pravidlá sa z nórskeho návodu na automate dajú len odhadnúť. Za 30 NOK dostávame povolenie do polnoci, čo je nám smiešne, lebo je práve štvrť na štyri a predpokladáme, že do šiestej sme späť. Ceduľa síce ukazuje prierez trasy (vyzerá to ako strmá sínusoida – 3 stúpania a 2 klesania), ktorá by mala trvať hore-dolu 5 hodín, ale berieme to ako alibistické zveličovanie.

Highslide JS
Kjeragbolten

     Stúpanie začína zostra a veru nepoľavuje. Stretávame zástupy valiace sa dolu, prevažujú vyčerpané nemecké puberťáčky – všetky do jednej v sukniach a ľahkých poltopánkach. Skaly sú miestami také strmé, že nám veľmi vhod padnú príhodne nachystané reťaze. Brutálnu strmosť terénu však plne chápeme až pri klesaní. Zlatým klincom programu je dlhý a nudný traverz popod vrch Kjerag, ktorý tam podľa nás vôbec nemal byť. Miestami sa na nás škeria malé snehové polia. Nahlas škaredo nadávam a namiesto postavenia si symbolického trolla z kamienkov mám zúrivú chuť ich naopak niekoľko zbúrať. Konečne sme pri rozchodníku. K tomu mizernému balvanu sa treba ešte dopotkýňať cez skaliskami vystlanú roklinu, ktorou preteká malý vytrvalý potôčik a ovplyvnený gravitáciou padá popod Kjeragbolten do Lysefjordu. M. zrejme nemá žalúdok, pretože bez problémov pózuje na balvane zaseknutom medzi dvoma útesmi s hmlou ako mlieko kúdoliacou sa odspodu. Posilňujeme sa čokoládou a zatiaľ akoby zázrakom vykukuje slnko, opar na chvíľu ustupuje. Pohľad do kilometrovej hĺbky na tyrkysové vody fjordu je ohromujúci.

     Cesta späť je očistec, hoci ovečkám, ktoré sa pasú aj v tomto krkolomnom teréne, zjavne nič k šťastiu nechýba. Posledný kopec obchádzame polooficiálnym chodníčkom. Chvíľami nemáme potuchy, kade pokračovať a len naše opustené autíčko pod nami nám dodáva odvahu. Dole sme o pol deviatej... Obrovským prekvapením sú stále otvorené sprchy, minúta a pol horúcej vody za 10 NOK. S radosťou by sme dali aj trikrát toľko. :) Vyčľapkaní a uvoľnení rozkladáme stan o kúsok vyššie na skromnej horskej trávičke, varíme večeru, za balvanom si robíme kúpeľňu a spíme celú noc ako drevá.

Utorok, 25. VII. 2006

Highslide JS
Preikestolen

     Lenivo vstávame do hmlistého rána. Vietor ustal, je príjemne. Pri raňajkách nám robí spoločnosť stádočko zvedavých oviec. Zliezame z hôr do Svartevatnu a pokračujeme na západ. Cesty sú miestami platené; na jednej z nich nechcú hotovosť, zato nás ceduľa uisťuje, že nám pošlú domov faktúru. :) Hmla ostala v horách, je prekrásne letné počasie. V Lauvviku nasadáme na prvý nórsky trajekt. Do Oanes je to cez vodu asi 15 minút. Mierime k chate Preikestolhytta, kde nechávame auto (platené parkovisko je preplnené, dostávame príkaz odstaviť náš slimačí domček na krajnici, kde sa neplatí. Ušetrených 60 korún viac ako poteší!). Turisticky vystrojení sa škriabeme k ďalšiemu prírodnému unikátu – Preikestolen. Terén je celkom dobrý, skackáme po balvanoch pomedzi briezky alebo po brvnami spevnených chodníčkoch cez močariny. Asi v polovičke cesty objavujeme dve jazierka s tmavomodrou vodou. Hoci slnko usilovne pečie, ideme ďalej. Terén začína byť jednoliato skalnatý, Lysefjord už miestami vykúka spoza blokov kameňa. Ešte jedna zákruta a sme tam. Preikestolen (čiže Kazateľnica) pyšne vypína svoju štvorcovú strechu takmer v pravom uhle 600 metrov nad neuveriteľne tyrkysovou vodnou hladinou. Početní turisti nakladajú s vyhliadkou rôzne – nazízajú v ľahu ponad okraj, sedia a hompáľajú nohami vo vzduchu, opaľujú sa a fotia. Ja sa opieram chrbtom o skalu pri chodníku a sťahuje mi zadok i žalúdok, kedykoľvek sa niekto – zvlášť M. – približuje k priepasti. Odhliadnuc od toho je však scenéria úchvatná a nechce sa nám ísť späť.

     Po včerajších skúsenostiach s hygienou ideme skusmo do Preikestolhytty, kde nám bez problémov predávajú žetóniky do svojich spŕch. Nocľažisko sa vyberáme hľadať smerom na Oddu. Stíhame trajekt medzi Hjelmelandom a Nesvikom a k Odde sa približujeme oveľa viac, ako sme si pôvodne mysleli, lebo nedajbože nájsť vhodné miesto. O desiatej to napokon z núdze zapichujeme pri ceste na polovyschnutej bačorinke. Otravné komáre a mušky midges značne urýchľujú naše nočné prípravy.



Pokračovanie v 2. časti.