HOLANDSKO 2003 (1. časť)

Piatok, 1. VIII. 2003

     Z Bratislavy sa nám pošťastilo vyraziť o štvrť na šesť poobede. Tým, že máme v Prahe zahovorený nocľah, budeme už zajtra, v prvý oficiálny dovolenkový deň, o kúsok bližšie k Holandsku.

Sobota, 2. VIII. 2006

     Pražský náskok sme ocenili. Vďaka nemu nám cesta do mestečka Delfzijl neďaleko hraníc s Nemeckom trvala len okolo 10 hodín, vrátane spomalenej premávky kvôli opravám vozovky za Cínovcom a polhodinovej zachádzky v Drážďanoch, kde sa nám podarilo zliezť z diaľnice rovno do centra. Berušku, ktorá sa odlepila z prístrojovej dosky, sme povýšili na tretieho člena expedície.

     V Delfzijle sme našli kemp hneď pri mori, ktoré je skryté za vysokou hrádzou. Ani veľmi nevyzeralo ako more, bol práve odliv a čajky sa hostili v blatíčku na uviaznutých mušliach. Na benzínovej pumpe sme sa zásobili prvým „vatovým“ chlebom a pri svetle baterky sme plánovali zajtrajší program.

Nedeľa, 3. VIII. 2006

     Ráno s pôžitkom pobehujem po kempe v nočnej košeli a odhodlávam sa na sprchovanie. M. tak činil už včera, mňa odradila bohatá nádielka hmyzu v umyvárkach. Teraz to koniec-koncov nie je o nič lepšie, ale ráno akosi nikdy nič nie je také strašné ako večer.

     O pol desiatej vyrážame. Počasie je krásne, s úľubou sa rozhliadame po novej krajine. Veľmi by som sa nečudovala, keby Holanďania dodnes verili, že Zem je doska. Vyčnievajú z nej len skupinky stromov, políčka sú pravouhlé, podchvíľou križujeme odvodňovacie kanály. Smerujeme do Uithuisenu, kde nám knižný sprievodca sľubuje pevnosť. Usilovne sa rozhliadame, do neba však nečnejú žiadne vežičky ani cimburie. Nebyť smeroviek, zrejme by sme ju nenašli. Pevnosť Menkemaborg je totiž trocha väčší dom obohnaný vodnou priekopou. Boli sme prvými nedeľnými návštevníkmi (znakom Holandska zatiaľ je, že je vymreté...). O výstavu sme nemali veľký záujem, kúpili sme si lístok len do záhrad. Tie boli rozhodne hodné vstupného troch eur. Na polovici pozemku sa nachádzali krásne upravené kvetinové záhony, na druhej pergoly s popínavými ružami, hriadky zeleniny, veľká voliéra s kanárikmi a labyrint zo živého plota. Mal štvorcový pôdorys a aj keď nebol veľký, trvalo nám dobrých 15 minút, kým sme sa dostali k veľkému stromu v jeho strede. Na trávnikoch sa batolili kačičky, pyšne si vykračovali pávy a vo vode pózovali labute a volavky. Pripadali sme si ako v rozprávke.

     Po tomto krásnom zážitku prišlo vytriezvenie v podobe nechcenej okružnej jazdy po Groningene a najmä pochybnej „historickosti“ dediny Orvelte. Tých pár moderných obchodíkov v akože starých domcoch si podľa nás vôbec nezasluhuje slávu, ktorá sa o nich šíri. Chyba bude zrejme v nás, lebo ostatné davy ľudí vyzerali, že im tu nič nechýba. Jediné miesto, ktoré pôsobilo ako-tak autenticky, bolo malé múzeum vidieckeho života. Najviac sa nám páčili čižmy – dreváky s pribitou koženou sárou.

     Na spiatočnej ceste sme v snahe vyhnúť sa Groningenu dosť poblúdili po vedľajších cestičkách, ktoré ani nie sú na mape, takže do mestečka Aduard sme sa dotrmácali dosť unavení na tele aj na duchu. Okamžite sme však pookriali, keď sme naďabili na kaviareň v Klostermuseum. Na pohľad to bol bežný tehlový domček. Dnu sa nás ujal milý ujo, ktorý nás previedol na zadný dvor, kde bol maličký jabloňový sad, pod stromami stoličky, na stoloch poobíjané hlinené misky a v nich tmavoružové jabĺčka veľkosti sliviek. Káva, čaj, smotana a kryštály hnedého cukru nám v tomto útulnom pokojnom prostredí padli priam božsky.

     Za mestom Lauversoog sme sa chceli pozrieť, ako – a za koľko – premáva trajekt na Schiermonnikoog, Ostrov sivých mníchov. Čas 19.30 nám maximálne vyhovoval. Úsporne sme sa zbalili na deň a noc, ale aj tak z toho vyšla jedna taška cez plece, karimatky, fotoruksak a stan. Na ostrov to bolo čo by kameňom dohodil, loď sa však musela vyhýbať početným plytčinám. Na toto „ani more ani súš“ existuje výraz polder. Holandsko by malo menej ako polovicu dnešnej rozlohy, keby obyvatelia neodvodňovali poldre. Posledný – Waddenzee – sa nachádza práve medzi severným pobrežím a Západofrízskymi ostrovmi. Odvodňovanie tohto rozsiahleho územia však nie je v pláne, Waddenzee bol kvôli mimoriadne bohatému výskytu vodných živočíchov vyhlásený za chránenú prírodnú rezerváciu. Už počas plavby sa nám nahlas predstavili ohromné kŕdle čajok.

     V prístave čakali na príchodzích autobusy; do jedinej dedinky na ostrove to bolo niekoľko kilometrov. Keďže sme boli ovešaní batožinou a nevedeli sme si predstaviť, ako by sme sa s ňou teperili na bicykloch, skúsili sme sa opýtať vodiča, či by nás nezviezol. Dosť sme ho prekvapili, ale nakoniec nás vzal, lebo bol poloprázdny. Cesta viedla cez polia a pasienky – všetky veľmi zelené. Kemp sa nachádzal kúsok za dedinou medzi dunami, v spoločnosti divých králikov a čajok. Recepčný nám pridelil krásnu vyvýšeninku a na ráno nám objednal bagety. Po večeri sme sa boli previezť k severnému pobrežiu. Slnko už zapadlo a rosy bolo toľko, že stačilo na pol minúty zosadnúť z bicykla a sedadlo bolo úplne mokré. More malo odliv, z diaľky slabo dunelo, ani ho nebolo vidieť. Zato z majáku vysielajúceho svoje signály do modrého súmraku, sme boli úplne unesení. V noci bola veľká zima, mala som sto chutí schovať si do spacáka aj hlavu.

Pondelok, 4. VIII. 2003

     O ôsmej ráno sme sa už hrdo dožadovali objednaného chleba, ktorý bohužiaľ prišiel až o deviatej. S posunutým plánom ale neutíchajúcim elánom sme vyrazili na okružnú expedíciu po najmenšom zo Západofrízskych ostrovov. Má 16 km na dĺžku, 4 na šírku a je takmer celý popretkávaný turistickými a bicyklovými trasami, okrem východu územia, kde sa nachádza vtáčia rezervácia. V miestnych informáciách (ich skratka VVV čoskoro zľudovela na veve) sme si kúpili mapku a vydali sme sa po hrádzi na výlet. Bolo nádherné počasie, cestička pohodová – prehadzovače sme tuším ani nevyužili – párkrát nám popred kolesá precupitali bažanty. Zamierili sme k moru. Opäť bol odliv, nebolo ho vôbec vidieť. Na pláži po ňom zostal len úzky, ledva tečúci potôčik a pieskové blatko. Na každom kroku sme nachádzali kopčeky, pod ktorými sa mali ukrývať mušle. Pochytilo nás zlatokopecké nadšenie a pokúšali sme sa ich niekoľko vyhrabať. Keď sme zakaždým pod veľkou kôpkou našli asi centimetrovú mušličku, nechali sme to tak. Za územím blata sa nachádzala vyvýšeninka bielych piesčin, ktorá ani za prílivu nie je zaplavovaná vodou. Pretlačili sme bicykle cez piesok a konečne sme po cca kilometri od Ostrova sivých mníchov dorazili k moru. Bolo tmavomodré, plytké a lákavé. Až teraz sme si spomenuli, že plavky ostali v aute na pevnine. Široko-ďaleko od nás však boli len traja ľudia, tak sme nakoniec do vody naskákali „na ostro“. Dlho sme v nej nevydržali; Severné more predsalen nemá teplotu Jadranu. Okrem toho sa nám zdalo, že začína príliv, tak sme sa pobrali cez piesčiny naspäť. Príliv naozaj bol. Ten nepatrný potôčik spred pol hodiny sa stihol medzičasom rozrásť na tridsať metrov do šírky a zhruba meter do hĺbky. Ostali sme v nemom úžase, bolo však treba rýchlo konať. M. si vyložil na plecia oba bicykle, ja ruksak a topánky na hlavu a statočne sme to prebrodili. Sila prílivu bola značná. Dodatočne sme sa potešili, že sme sa včas zbadali. Potom sme sa na brehu sušili s holými zadkami, okoloidúci mali divadielko. Tento na pohľad demoralizujúci zážitok nás naopak rozveselil a bez ujmy sme pokračovali vo výlete. Na ostrove možno nájsť všetky možné typy krajiny – od dún a pláže, cez hájiky a dodatočne vysadené lesy, až po polia a pasienky. Väčšina cyklistov mierila k moru; pri oficiálnych plážach sme nachádzali tisíce odparkovaných bicyklov. Našou poslednou zastávkou bol vojenský bunker Wasserman na KOPCI zhruba 20 m. n. m. Výhľad na takmer celý ostrov. V dedinke sme doplnili zásoby potravín a dali sme si kofie verkeerd (= latte). V kempe na nás zo zrkadla hľadeli do červena spálené tváre. Prevzali sme našu početnú batožinu a ponáhľali sa na autobus do prístavu. Tentoraz bol preplnený, preto ma M. so všetkými vecami naložil dnu a on s oboma bicyklami uháňal za ním. Trajekt sme v pohode stihli. Kým sme sa tlačili v dave cestujúcich, istý ujo vedľa nás sa so záujmom spýtal, akouže rečou to hovoríme. :)

     Kemp sa nám podarilo nájsť na farme na území Frízska. Sprcha s hadicou! Teplá voda! Saponáty, nočník a detská WC doska k dispozícii! Jeden z holandských spolubývajúcich nás dokonca pozdravil „dobrý deň“. Vysvitlo, že už trikrát dovolenkoval na Slovensku.

Utorok, 5. VIII. 2003

     Severná provincia Frízsko (Fryslân / Friesland) je veľmi hrdá na svoju svojbytnosť. V školách sa napríklad popri holandčine vyučuje aj frízština a aj názvy miest sú dvojjazyčné. Naším dnešným prvým cieľom bol Dokkum. Bedeker: „Už z diaľky je možné vidieť siluetu tohto opevneného mesta, na ktorého hradbách sa nachádzajú dva mlyny.“ Blížime sa, nič nevidíme. Až na mieste sme pochopili, že v Holandsku znamená opevnenie vodný kanál okolo celého mesta. Dokkum sa nám páčil – domčeky, loďky, radnica. Prechádzali sme sa po uliciach a čudovali sa, kde dočerta sú všetci ľudia. Ďalšou holandskou špecialitou sú zatvorené kostoly. Našli sme aj spomínané mlyny. Pri fotení sa snažíme ovládať, lebo v sobotu sa chystáme do Kinderdijku, kde ich má byť na jednom mieste 19.

     Leeuwarden, hlavné mesto Frízska a rodisko Mata Hari. Prešli sme sa cez hlavné námestie s očividne veľmi starým domom uprostred. Najlepšie bolo, že v jednej stene bol zabudovaný bankomat. :) My sme však hľadali šikmú vežu Oldehove zo XVI. storočia. Pôvodne to mala byť 120 metrov vysoká kostolná zvonica, no už pri desiatich metroch sa začala nakláňať na severozápad. Staviteľ sa to snažil napraviť, takže vyššie položené okná sú vzhľadom na zem rovno, hoci celá veža je krivo. Po štyridsiatich metroch to musel vzdať. Dnes je z Oldehove malá vyhliadková terasa na Leeuwarden. Točité schodisko sa nachádza v jednom rohu stavby a veru jeho sklon na severozápad pri výstupe silno cítiť.

     V mestečku Marssum sme objavili zámoček s peknou záhradou, ale doľahla na nás kríza tretieho dňa a len sme oddychovali na trávniku. Po nejakom čase sme sa radšej vybrali hľadať kemp. Našli sme jeden úžasný pri dedinke Slapeterp. Podobne ako ten predchádzajúci, aj tento sa nachádzal na nepoužívanom pasienku veľkej farmy a všetky jeho zvuky a vône boli balzamom na naše unavené zmysly. Majitelia dokonca vylepšili svoju ponuku o záhradnú čajovňu. S potešením sme prijali čaj ozdobený kvetmi kapucínky, rebarborový koláč a domácu bazovú limonádu a rozhodli sme sa, že vždy, keď to pôjde, budeme hľadať len vidiecke kempy. Deň sme zakončili riadnou večerou v príjemnom meste Harlingen. Ako jediné má priamy prístup k moru. V XVII. storočí sa odtiaľto hojne obchodovalo z Portugalskom a Španielskom, preto sú aj domy honosnejšie ako vo vnútrozemí. V krčmičke s posedením hneď vedľa kanála s kotviacimi lodičkami sme si výborne pochutili na rybách a keďže v Holandsku sa môže šoférovať s malým množstvom alkoholu v krvi, zapili sme ich pivom. Pozor: malé pivo = 2 dcl, veľké 3 dcl! Evidentne však bolo silnejšie ako v našich končinách, lebo M., blížiac sa v kempe k stanu, zhľadúval kľúče, aby ho odomkol. :)

Streda, 6. VIII. 2003

     Presunuli sme sa do mesta Makkum na brehu Ijselmeer. Pôvodne to bol rozsiahly morský záliv, ale dvojitým prehradením vznikli dve obrovské slané jazerá. V Makkume sme sa poradili vo veve a vydali sa na 25-kilometrovú okružnú bicyklovačku po Aldfaers Erf Route – Cestu našich predkov. Trasa a vstupenka zahŕňala štyri dedinky, v ktorých sme mali nájsť zachované historické obydlia po vidiečanoch XVIII. a XIX. storočia. Prvá časť cesty viedla popri jazere a ovčích pasienkoch a končila v dedinke Piaam. Márne sme v nej však hľadali nejaké múzeum. Hoci sme ju prebrúsili celú tam aj naspäť, objavili sme len prítulného koňa, ktorý nám ocmúľal predné kolesá. V rozpakoch sme pokračovali do Ferwoude, kde nás už šípky doviedli k na pohľad bežnému súčasnému domu, z ktorého sa vykľula vyše storočná dielňa majstra stolára. Vedel však aj opravovať bicykle a korčule. V zadnej časti domu sme si mohli prezrieť komoru s medenými a hlinenými nádobami a miniatúrne izbietky s posteľami ukrytými v akýchsi skriniach. Naši predkovia museli byť oveľa nižší alebo oveľa ohybnejší.

     Cez ďalšie pasienky s fotogenickými jahniatkami sme sa dostali do Allingawieru. So záujmom sme sledovali názornú ukážku prípravy tradičných chuchvalcovitých koláčikov: kuchárka tenkým cícerkom liala tekuté cesto do horúceho oleja. Okrem toho sme navštívili starú kováčsku vyhňu, kde sme si kúpili za pár drobných hrdzavú podkovu pre šťastie, hospodárske budovy, jednoduchý kostol a zakotvenú loďku. V poslednej dedinke Exmorra bola stará škola a obchodík so zmiešaným tovarom.

     Späť v Makkume sme nasadli do auta a cez 30-kilometrovú hrádzu sme sa previezli do susednej provincie Noord Holland. Vrcholným zážitkom dňa bol nakoniec útek z kempu. Hľadali sme znova nejaký vidiecky a natrafili sme na jeden na okraji malej dedinky. Staršia domáca ovládala výlučne svoju materčinu (zrejme jediná v tejto krajine), zato veľmi ochotne nám poukazovala všetky haraburdy, dokonca nám vnútila aj dve skladacie stoličky, jednu hrdzavejšiu od druhej. Stále sa záhadne usmievala, peniaze nechcela, vraj to má čas a zmizla v dome. Na malom pozemku bol už postavený jeden karavan, neskôr sme si všimli, že je obkolesený kvetmi v kvetináčoch a sliepkami v klietkach. Jeho obyvatelia ani s pribúdajúcim časom neprichádzali. Začalo pršať a podivná atmosféra bola čoraz stiesňujúcejšia. Moja racionalita by sa v tej chvíli zmestila do špendlíkovej hlavičky. Mala som silnejúci pocit, že tetuška nás v noci s potešením povraždí a v záhrade si ponechá náš stan, na ktorý bude lákať ďalšie obete. Chceli sme sa povzbudiť aspoň sprchou. Spolu sme vošli do spakruky zbúchanej šopy, kde nefungovalo iskrové zapaľovanie plynového prietokového ohrievača. Očadené „kukátko“ a zápalky pri ohrievači napovedali, ako máme riešiť tento drobný nedostatok. To bola posledná kvapka. Povytŕhali sme kolíky zo zeme, napchali stan do auta a fujazdili kade ľahšie. Zhruba o pol hodiny sme si už hoveli vo veľkom plnom kempe s čistými umyvárkami, teplou vodou, vľúdnym personálom a priateľským psíkom, ktorý s chuťou zhltol voskový poťah nášho syra. :)



Pokračovanie v 2. časti.