AUSTRÁLIA 2007 (1. časť)

Sobota, 23. VI. 2007

     Neuveriteľné sa stáva skutočným; o pol jednej v noci spoločnými silami zatvárame jeden 19- a jeden 21-kilový kufor a dva príručné ruksaky. Pri vyjedaní posledných poživní z pustej chladničky (kvasáky sa vlastne k týmto keksom celkom hodia...) meditujeme nad tým, že ani nemáme takú cestovnú horúčku, ako by sme očakávali. (5 týždňov mimo domova? Čo mimo domova – mimo Slovenska, Európy, ba takmer aj slnečnej sústavy...?!) Nejako nám to stále nedochádza. Hlavne aby sme mali pasy, peniaze, letenky, poistenie, víza (naozaj stačí tento obyčajný neformálne vyzerajúci vytlačený mail?). S pocitom, že Austrália možno ani neexistuje ideme spať.

     O pol desiatej ráno nastupujeme na bratislavskej hlavnej stanici do prvého z mnohých dopravných prostriedkov, ktoré nás postupne majú odviezť na druhý koniec Zemegule – vlak do Prahy, s prestupom v Břeclavi. Na holešovickom nádraží sme okolo pol jednej. Japonský turista si hneď s prvými krokmi na českej pôde zapína kameru a sníma si celú cestu tmavým staničným podchodom. :) M. obetavo vlečie oba kufre viklajúce sa na úzkorozchodných kolieskach. Už aby sme sa ich zbavili! Treba však ešte pretrpieť niekoľko schodísk pri nástupe a výstupe z metra a čakanie na autobus, ktorý nás má z Florenca dopraviť na letisko. Ostávame verní Student Agency, od ktorých máme aj letenky. Posedávanie na hlavnej pražskej autobusovej stanici je dosť bezútešné – lavičiek či ponúk na občerstvenie je minimum, zato podozrivých indivíduí až priveľa. S úľavou nastupujeme do pohodlného autobusu, ktorý je čoskoro na letisku. S batožinou naloženou na vozíku hľadáme check-in a cítime sa svetácky. Máme ešte dosť času, dávame si teda kávu s výhľadom na štartovaciu dráhu a konečne si naplno uvedomujeme, že dovolenka sa začína.

     Lietadlo do Londýna je obsadené predovšetkým upišťanými ázijskými sedemnástkami, no sme voči ich štebotaniu zhovievaví. Po poldruhahodinovom lete vyzeráme pod nami známe siluety britskej metropoly – zreteľne vidno napríklad ruské kolo London Eye a administratívnu budovu „Uhorku“. Meškanie, ktoré lietadlo získalo už neskorším odletom z Prahy, sa na letisku Heathrow ďalej predlžuje. Popŕcha, gaty sú obsadené, náš eroplán nemá kde zaparkovať. Začíname byť nervózni – obrí boeing spoločnosti QANTAS štartuje z terminálu 4, ktorý je od toho, kde máme vystúpiť z pražského lietadla, vzdialený za priaznivých podmienok asi 75 minút cesty. Práve toľko asi ostáva, keď sa konečne v poslednej várke dostávame do autobusu, očividne jediného na celý Heathrow. Preskakujeme po dvoch pohyblivé schody, rútime sa dlhými chodbami. Máme aj priestor na lapenie dychu – veľmi dôkladnú a pomalú osobnú prehliadku, kde si okrem opaskov treba dávať dole aj topánky. Napriek tomu, že ľudí čakajúcich na odbavenie je kvantum, fungujú len dva röntgeny a predbiehanie sa nie je možné. Zamestnanci letiska majú na hundranie cestujúcich naporúdzi alibistickú odpoveď: „Prosím upokojte sa, všetky lety meškajú!“ Konečne sme za všetkými detektormi, do odletu ostáva slabá polhodina. Predsa nás tu nemôžu nechať! V nezašnurovaných topánkach sa potkýňame k pani za prepážkou kontroly leteniek. „Terminál 4?! Tak to budete mať šťastie, ak to stihnete,“ povzbudí nás a ťuká čosi do počítača. Vedikt znie: „Ešte sa nastupuje, ale musíte utekať.“ Vrháme sa dolu ďalšími schodmi a chodbičkami k prepravnému autobusu. Našťastie hneď za nami zatvára dvere a vydáva sa na okružnú cestu popri členitej budove letiska. Terminál 4! Znova bežíme. Práve vo chvíli, keď začínam premýšľať, koľko metrov ešte zvládnem, kým odpadnem, zjaví sa v diaľke pred nami obrovské označenie nášho gatu. Letuška nás s úsmevom ukľudňuje, vedia o nás, stihli sme to! Do obrovského boeingu vchádzame červení, spotení a bilingválne hrešiaci.

Highslide JS
Naše džambo

     Po nás v rozličných časových odstupoch pribiehajú ďalší upachtení cestujúci. Lietadlo ešte celú nasledujúcu hodinu bez pohnutia stojí na svojom gate, máme dosť času zabývať sa. Sedíme v treťom rade ekonomickej triedy na ľavej strane lietadla, pri okne a v strede trojice sedadiel. Každý má k dispozícii vankúš, prikrývku a malé vrecúško, v ktorom postupne objavujeme zatemňujúcu masku na oči, pár ponožiek a maličkú zubnú kefku s pastou. Najviac nám chýbajú tekutiny; našťastie v pracovnej náplni letušiek a stewardov je aj starostlivosť o pitný režim pasažierov. Navštevujeme i najbližšie toalety – nestačíme sa diviť nad ich dômyselnosťou a čistotou, dokonca v nich majú aj kolínsku vodu a umelé kvety. Až neskôr sme sa dozvedeli, že tieto nóbl miestnôstky sú určené len cestujúcim v biznis triede. :)

     O pol jednej v noci sa poschodový stroj dáva konečne do pohybu. Kam len oko dohliadne rozprestiera sa vysvietený Londýn a potom mrakmi zastretá kontinentálna Európa. Na malej obrazovke, ktorú má každý na sedadle pred sebou, môžeme okrem širokej škály filmov a hudobných kanálov pozorovať aj priebeh letu z rozličných perspektív. Rozptýlenie nám poskytuje aj výborná večera. M. je už do lietania zamilovaný až po uši aj preto, že si môže dať k jedlu pivko (Praha – Londýn) alebo vínko (Londýn – Bangkok). Uvidíme, čo si vyberie na trase Bangkok – Sydney. :)

Nedeľa, 24. VI. 2007

     Po večeri sme dostali pohotovostné vrecúško s nejakými sladkosťami a fľaškou vody a na pokyn letušiek sme stiahli okenice, aby nás náhle svetlo, ktorému sme leteli v ústrety, nešokovalo uprostred pokusov o spanie. Napokon to ani nebolo také zlé, spalo sa celkom dobre. V priebehu noci letecký personál niekoľkokrát obchádzal lietadlo a ponúkal bdelým cestujúcim ovocie alebo vodu. Asi tri hodiny pred plánovaným pristátím som už bola definitívne vyspatá a krátila som si čas Zaľúbeným Shakespearom. Ku koncu filmu začínali letušky roznášať uteráčiky navlhčené horúcou parou, ktorými sme sa mali umyť pred raňajkami. Pod nami pomedzi vysoké búrkové mraky presvitali ryžové políčka zaplavené vodou.

Highslide JS
Kdesi nad Áziou

     Náš obor pristal na modernom termináli s konštrukciou, ktorá pripomína rebrovie na bambusových loďkách. Dobre nám padlo trošku sa ponaťahovať. Predsudky voči priekupníkom drog máme silno vyvinuté, takže sme po pohyblivých chodníkoch pochodovali s ruksakmi prilepenymi na bruchu. Terminál je dlhokánsky, preto sme sa preistotu nezdržovali obzeraním tovaru v obchodíkoch a vrátili sme sa rovno horným poschodím k lietadlu. Na letisku bolo veľmi teplo, hoci z velikánskych „reproduktorov“ vanul ľadový vzduch.

     V upratanom eropláne nás vítal nový personál v uniformách s bodkovanými vzormi aborigínskych umelcov. Chvíľu po vzlietnutí ešte bolo vidno prímorskú krajinu, čoskoro sa však znova spustila tma a mne sa driemalo, napriek tomu, že na Slovensku bolo ešte len skoré popoludnie.

Pondelok, 25. VI. 2007

     Niečo po piatej ráno sme hladko pristáli v upršanej Sydney. Cestou k imigračnému pultíku sme obchádzali početné pútače varujúce cestujúcich pred donáškou potravín, rastlín ba dokonca aj hliny na topánkach. Formuláre, ktoré sme vyplnili v lietadle, boli v poriadku. Do pasu nám pribudla pečiatka vstupu na austrálsku pôdu. Sme teda tu! :)

     Naše kufre však nie! :( Márne sme čakali, kedy sa na batožinovom páse vynoria naše opachy. Keď to už trvalo podozrivo dlho, ujal sa nás robustný ujo, ktorý nás nasmeroval k pultu Baggage Services. Namrzene sme sa zaradili do pomalého radu podobne sa tváriacich chudákov; niektorí boli z nášho letu. Výsledok bol však za daných okolností celkom priaznivý – kufre sa zdržali na Heathrowe, mali by prísť zajtra na obed a doručia nám ich priamo k švagrovi do Adelaide. Vlastne sme sa nakoniec tešili, že ich nemusíme vliecť. Neprekážal nám ani dážď a zima, lebo prezieravo sme si do ruksakov pribalili aj šušte.

     Vonku sa medzitým sivo rozvidnelo. Bez väčších problémov sme našli zastávku kyvadlovej dopravy medzi domácim a medzinárodným terminálom a na samoobslužnom check-ine sme získali palubné lístky do Adelaide. Čas do odletu sme si krátili sendvičmi a kávou. V chrbte sme ešte obaja cítili zotrvačný pocit hojdania lietadla a čoraz viac sa nás zmocňovala únava. Dvojhodinový (posledný! :) let do hlavného mesta Južnej Austrálie sme predriemali.

     V Adelaide svietilo slniečko, no čo bolo dôležitejšie, v hale nás čakal Martin s 20-mesačnou vysmiatou Emou, ktorá nás veľmi rýchlo začala považovať za spriaznené duše. Naša prvá cesta viedla do nákupného strediska po nejaké tričká, spodnú bielizeň, drogériu a kartu do mobilu s internetovým pripojením. Kúpili sme aj výborný podrobný cestovný atlas, na ktorom boli vyznačené lacné nocľažiská.

     Na predmestiach Adelaide sa býva v nízkych drevených domčekoch. Martinov sa nachádza v štvrti Largs North na ulici kolmej na morský breh. Vnútri bolo takmer toľko stupňov ako vonku: 13; darmo, táto krajina je povestná skôr svojimi letnými horúčavami a počas zimného obdobia jednoducho treba na pár týždňov zatnúť zuby. Ema aj my sme po neskorom obede na dve hodinky zaľahli a až pri západe slnka sme sa vybrali na krátku zoznamovaciu prechádzku po pláži. Rastú tu podivné kríky a v lete hrozia na každom kroku hady. Večerali sme už aj s Ivanou, ktorá pracuje v miestnej nemocnici. Prvý deň u protinožcov ubehol rýchlo.



Pokračovanie v 2. časti.